Never Say Never 1.časť

Slovensko je krásna krajina, žiť tu má výhody aj nevýhody. Osobne si myslím že tých nevýhod je tu viac. Ale stále je to moja rodná zem. V podstate ani nie. Lebo som sa narodila v Dubline. No to je jedno. Odlepila som si posledné plagáty mojich idolov a ešte predtým ako som odtrhla plagát mojej najväčšej lásky tak som sa naň zadívala a povedala si.

„Ach Nialler, keby si len vedel že existujem,“ povzdychla som si a opatrne odlepila aj ten plagát a dala ich do krabice.

„Oci, už mám,“ vykríkla som na ocina.

„Tak si to pober a poď už pomaly dolu,“ zakričal mi naspäť.

Naposledy som sa pozrela na moju už prázdnu izbu a začali sa mi premietať všetky zážitky čo som tu zažila,slza sa skotúľala po mojej tvári no rázom som ju zotrela a šla dolu.

Musím byť silná. Prišla som ku autu a do kufra dala všetky veci postupne a ocino mi pomohol.

Napokon som nasadla do auta,otec naštartoval a už sme vyrazili na letisko do Bratislavy.

Asi do 2 hodín sme tam boli a vyťahovali veci z auta. Boli sme to zaniesť tam kde sa dáva batožina.

O chvíľku už hlásili náš let do Dublinu. Prešli sme nejakými kontrolami,všetko bolo dobre a ani som sa nenazdala a už sme sedeli v lietadle. Dala som si sluchátka do uší a nevnímala okolitý svet.

Zaspala som. Zobudila som sa na to keď ma ocino potriasol za rameno že už sme tam.

„Nijako skoro nie?“ Povedala som a ocino sa len zasmial.

Vystúpili sme z lietadla a ja celá natešená som už bežala pre batožinu no otec ma hneď stopol že mám spomaliť.

Strašne som sa tešila keď si predstavím že sa sťahujeme do Írska,zeme kde sa narodil Niall.

„Oci a my tu v Dubline máme dom?“ Spýtala som sa zo zvedavosti.

„Nie nie, my budeme bývať v takom malom meste trošku ďalej od Dublinu,“ povedal a usmial sa.

„A ako sa volá to mesto?“

„Mullingar.“ hneď ako to dopovedal tak som naňho vypleštila oči a zamrzla som.

„To myslíš v-vážne?“ spýtala som sa ho.

„áno,“ povedal a zasmial sa.

Bola som strašne šťastná až tak že som ho vyobíjmala ako keby som ho 3 roky nevidela.

Stále som myslela na Nialla, čo ak ho stretnem.

Stále som otca hnala.

Zrazu sa pred letiskom objavila teta Johanna. S radosťou som sa za ňou rozbehla a ona ma vyobíjmala a vybozkávala.

„Rada ťa vidím zlatíčko,“ povedala mi tým jej milým hlasom.

„Aj ja teba teta Johanna,“

Ešte sa rozprávala s ocinom a už sme nasadli do auta.

„Kde je Thomas?“ spýtal sa ocino.

„Thomas s Barbarou všetko pripravujú,ničoho sa nebojte,“ povedala a usmiala sa na nás.

„Teta Johanna?“ spýtala som sa jej.

„áno srdiečko?“

„Vy bývate v Mullingare?“ spýtala som sa jej s nádejou v hlase.

„áno,bývame prečo?“

„No lebo tam býva môj obľúbený spevák,“ odpovedala som jej a úsmev sa mi pohrával na tvári.

„Niall Horan že?“ povedala ako by to bola jasná vec.

„Ano!!!“ opovedala som radostne.

„Joj, zlaté je to chlapča,jeho mamina Maura a ja sme najlepšie kamarátky,“

„Čože?? to nemyslíš vážne,“ povedala som a začala sa strašne radovať ako dieťa prvý krát v hračkárstve.

„Haha, sme ich susedia,“

Ja som celá natešená sa vyvalila na voľné sedačky a zdriemla si.

Sníval sa mi sen. Bol tam Niall a otváral dvere od mojej izby a potom som sa zobudila.

„už sme tu slniečko,“ povedal ocino a ja som mala sto chutí ho zavraždiť no ale boli sme v Mullingare takže moja zlosť opadla behom sekundy.

Rozhliadala som sa po nádhernom malom mestečku.

„Je tu nádherne,“vypadlo zo mňa.

„Páči sa ti však?“ povedala Johanna.

„A ako! Je tu krásne!“ bola som v nemom úžase.

Zrazu sme zastavili pri nejakých radových domoch a tam stálo Raithín road.

Vystúpila som z auta a už si všimla nejakú bandu chalanov a dievčat.

Vkročili sme do ich domu mali to tam komfortné. Zrazu sa na mňa vrhli Thomas a Barbara.

Skoro ma udusili.

„Ty si ale vyrástla,“ povedali naraz obaja.

„Bože ty si ale krásna,“ venovala mi Barbara kompliment.

„ďakujem,“ odpovedala som vďačne.

„Bola tu už Maura?“ spýtala sa Johanna.

Iba pokrútili hlavami.

„Idem sa vybaliť,ukáže mi niekto prosím izbu?“ spýtala som sa.

A Barbara iba prikývla a Thomas mi pomohol s vecami.

„Tak tu je tvoja izba,“ ukázala Barbara na jednu peknú priestrannú izbu.

„Ďakujem,“ povedala som a objala ich.

„Potom príď dolu,“ povedal mi Thomas a zavreli za sebou dvere.

Pomaličky som sa vybalila a obliekla sa celkom slušivo keďže má prísť Maura.

Veľmi sa teším keďže je to Niallova mamina. Dala som si legíny a k tomu tričko a na to dlhú teplú mikinu (neznie tom moc slušivo ale v tom sa cítim dobre). Ešte som si učesala moje husté gaštanové vlasy a rozhodla som sa ísť dolu.

Už v chodbe som započula smiechy,už tu pravdepodobne je. Povedala som si a usmiala sa.

A premýšľala nad tým že keď stretnem Nialla musím sa chovať úplne normálne,žiadne jakoty alebo omdlievanie proste normálne pozdraviť a baviť sa s ním ako s normálnym chalanom z Mullingaru tak ako ho aj ja beriem a vždy som brala.

Zbehla som dolu po schodoch a rovno do obývačky. Keď som vstúpila do obývačky tam nebola len Maura ale aj jej krásny syn, po ktorom tak často snívam, áno sedel tam, v celej svojej kráse. Až moc som upútala na seba pozornosť tak som sa začervenala ale Johanna hneď skočila zamnou a predstavila ma.

„Takže toto je Laura, moja milovaná neter,“ povedala a pohladila ma po vlasoch.

Cítila som Niallov pohľad aj všetkých v miestnosti,pozrela som sa Niallovim smerom a usmiala sa naňho úsmev mi opätoval,áno ten rozkošný úsmev ktorý ma dostával do kolien.

„Teší ma Laura,ja som najlepšia kamarátka tvojej tety,hovor mi Maura,“ povedala,objala ma a dala mi pusu na obe líca ako sa patrí.

„Aj mňa teší, teta mi o vás rozprávala ako úžasne varíte a pečiete,“ povedala som jej a všimla som si ako ju to potešilo.

„A toto je môj syn Niall,“ predstavila nás.

Všimla som si na Niallovi že bol trošku nervozny.

„Teší ma,“ povedal. A objal ma . Áno bola to asi tá najkrajšia vec čo sa mi mohla stať. Už to nebola len fanúšičská láska už som cítila k nemu niečo viac.

„ Aj mňa,“ povedala som a usmiala sa no keď sa on namňa usmial tak som sa začervenala a pozrela do zeme aby nevidel že sa červenám.

Chcela som si sadnúť k Johanne ale tá ma vyhnala že si mám ísť sadnúť k Niallovi zatiaľ čo tam ona kecala s Maurou. Ocino, Thomas a Barbara niekam išli že prídu neskôr.

Tak mi neostávalo nič iné len si ísť sadnúť k Niallovi hanbila som sa strašne moc.

Sadla som si k nemu a on sa na mňa pozrel a usmial.

„Povedz mi niečo o sebe,“ povedal mi a usmial sa tým krásnym úsmevom čo vie len on.

„No, takže som obyčajné 15 ročné dievča,nič není namne zaujimavé.“ povedala som.

„15? fú tipol by som ti viac,“ povedal a usmial sa.

Ja som sa začervenala.

„Vieš o tom že si zlatá keď sa červenáš?“ povedal a toto ma úplne dostalo že som sa začala ešte viac.

„Tak ešte raz povedz mi niečo o sebe,“ povedal a žmurkol na mňa.

„Tak dobre, som directionerka, ale nie taká šialená proste beriem vás ako normálnych chalanov a teba ako normálneho chalan z Mullingaru, a mám rada futbal,jedlo. Zbožňujem klub Derby County.“ dopovedala som môj dlhý sloh.

Stále sme sa s Niallom rozprávali,strašne sme si rozumeli,mali sme snáď všetko spoločné bolo to neuveriteľné.

„Váu,ešte som nikdy nestretol dievča ako si ty,“ povedal a usmial sa.

„A ja chalana ako si ty,“ povedala som mu a úprimne sa naňho usmiala.

„Nialler už ideme,“ povedala Maura a usmiala sa na nás.

„To už?“ spýtal sa smutne.

„Niall veď už je 8 hodín večer,“ povedala ľútostivo ale zároveň rozhodne.

„No dobre teda,“ povzdychol si.

Maura s Johannou už išli a ja som šla s Niallom do chodby kde sa obul.

„Tak,“ povedal a nervozne sa namňa pozrel.

„Tak?“ spýtala som sa ho s úsmevom.

„Nešla by si ešte nie-niekam zajtr-zajtra,“ koktavo sa opýtal a zahanbene pozrel do zeme.

„jasné,“ odpovedala som s úsmevom.

„Ahoj,“ povedal a už chcel ísť ale ja som ho objala, bolo vidno že ho to potešilo.

„Maj sa Nialler,“ pousmial sa pri tej prezývke a ešte mi zamával.

Páči sa vám? :) ak áno komentujte prosím :) nech viem či mám pokračovať ,je to nič moc.